Scientia sexualis versus ars erotica

101 Pages·2016·1.15 MB·Slovak

P E T E R M I C H A L O V I È
Redakcia Romboidu mi dala ponuku, aká sa neodmieta. Poskytla * Termín disciplinaje odvodený od slo-
mi priestor, ktorý môžem naplniť textami podľa vlastného vkusu. vesa discere(učiť sa). Preto sa tak-
Neobmedzila ma ani tematicky, takže všetko, čo budete čítať v rub- tiež môže používať pojem scientia
(vedenie), pretože sloveso scire (ve-
rike, ktorú som nazval latinským DE DISCIPLINA ET ARTE, sa zrodí
dieť) je odvodené od discere(učiť sa):
z pocitu slobody, ktorý si chcem užívať dovtedy, pokiaľ to len bude
nikto z nás totiž nemá vedenie, len
možné. Okrem mňa by v každom čísle mal tento virtuálny priestor ten, kto sa učí. Z iného dôvodu sa
osídliť ešte jeden hosť, ktorý by svojím textom zdvojil či podporil označuje ako disciplina preto, že sa
môj názor, alebo mu dokonca dokázal odporovať. Prvým hosťom je učí v úplnosti (discitur plena).
môj dlhoročný priateľ Miroslav Marcelli, ktorý ad hoc bude vystu- Umením (ars)sa potom nazýva preto,
že pozostáva z umelých predpisov
povať vo funkcii diablovho advokáta a za pomoci Gillesa Deleuza sa
a pravidiel. Iní tvrdia, že toto slovo
pokúsi obhájiť netradičné, možno až amorálne chápanie sexuality.
bolo prevzaté od Grékov (apo tés
Čitateľom Romboidu prajem podobnú radosť z čítania, akú sme zakú- aretés), totiž podľa cnosti, ktorú na-
šali my pri písaní týchto textov. zvali vedením (Isidorus Hispalensis).
P. M.
MICHALOVIČ
PETER
Scientia sexualis
versus ars erotica
1/ NAMIESTO ÚVODU
Ako už samotný titul naznačuje, témou tohto textu bude sex a sexualita. Téma, na ktorú
bol v našej kultúre, foucaultovsky povedané, dlhé storočia uvalený zákaz reči, ale o tom ešte
bude reč. Zatiaľ sa uspokojme s tým, že o sexe a sexualite sa jednoducho nemohlo na verej-
nosti hovoriť. Skrátka, sex sa stal predmetom represie rôznych kontrolných procedúr. Ale
naším cieľom nie je rozprávať len o sexe a sexualite. Na jednej strane si na pomoc pri-
berieme literárny text, budú ním fragmenty románu Gabriela Garcíu Márqueza Láska v čase
cholery, a na druhej strane sa pokúsime na podklade týchto fragmentov odkryť aj „logiku
výpovedí” o sexualite, ktorú samozrejme nebudeme len afirmatívne používať, ale aj náležite
problematizovať. A teraz je načase obrátiť pozornosť na samotný problém.
2/ DVOJITÁ HRA SIMULÁCIÍ
Lorenzo Daza, otec hlavnej hrdinky spomínaného Márquezovho románu, sa rozhodol
vydať svoju dcéru Ferminu Dazovú. Postup, ktorý zvolil Lorenzo Daza, patril zrejme k dobovej
meštiackej (pseudo)morálke. Na jednej strane na vydaj dcéry bol potrebný jej dobrovoľný sú-
hlas, aby sobáš vyzeral, že je z lásky. Na druhej strane nebolo prekážkou ani to, aby tento
súhlas bol získaný vydieraním, v tomto prípade strohým a explicitným konštatovaním, že sú
2
na mizine, a z toho vyplývajúcim nevysloveným súdom, tvrdiacim, že osud otca je výlučne
v rukách dcéry.
Medzi otcom a dcérou sa odohral zvláštny rituál simulácie. Otec simuloval to, že nemá
moc rozhodovať o dcérinom osude, a dcéra zase simulovala to, že má moc rozhodovať
o svojom osude. A ešte jedna zvláštnosť sa viaže na túto morálku. Tá spočíva v tom, že naj-
prv sa predbežne, explicitne alebo implicitne, dohodli muži medzi sebou, a až potom žiadali
súhlas dcéry. Výsledkom bola dohoda, ktorá nemohla byť spravodlivá, pretože sa tu spájali
oblasti, ktoré nemajú a principiálne nemôžu mať spoločného menovateľa. Takto uzavreté
manželstvo bolo vo väčšine prípadov hrou s nevyrovnaným súčtom.
3/ ACH, TEN FALOKRATIZMUS PSYCHOANALÝZY!
Prečo to tak bolo? Mohli by sme to odbaviť tým, že opísaný postup bol v svojej dobe úplne
normálny, to znamená, že bol v súlade s dobovou konvenciou, legitimizovanou masívnou
tradíciou židovsko-kresťanského patriarchátu. Podľa neho je muž nadradený nad ženu
preto, lebo prvá žena Eva bola stvorená až po prvom mužovi Adamovi a k tomu ešte aj z jeho
rebra. Toto vysvetlenie by bolo príliš jednoduché a povedzme si otvorene, aj príliš tradičné,
a preto sa obrátime na psychoanalýzu Sigmunda Freuda s prosbou, aby nám to zdôvodnila
hlbšie a vedecky.
Sigmund Freud vo svojich Neue Folge der Vorlesungen zur Einführung in die Psycho-
analyse prišiel s originálnou myšlienkou, podľa ktorej dievčatko v období svojej detskej se-
xuality je malým mužom. „Tuto fázi charakterizují, jak známo, u chlapce ony slastné pocity,
které si dovede opatřit pomocí svého malého penisu, jehož podráždení spojuje se svými
představami pohlavního styku. Totéž dělá děvče se svou ještě menší klitoritidou. Zdá se, že
se u něho všechny onanistické akty odehrávají na tomto ekvivalentu penisu a že vlastní žen-
ská vagína zůstává ještě pro obě pohlaví neobjevena.”1 Ženskosť sa podľa Freuda začína
ako oslabená mužskosť, a diferencia medzi mužským a ženským sa objavuje až spolu
s kastračným komplexom. „Kastrační komplex děvčete se počíná spatřením pohlavního
ústrojí druhého pohlaví. Rozdíl hned postřehne – a musíme přiznat – postřehne i jeho vý-
znam. Cítí se těžce poškozeno, často přímo i říká, že by ,také rádo mělo něco takového’,
a propadá závidění penisu, jež v jeho vývoji a na jeho povaze zanechá nesmazatelné stopy
a které ani v nejpříznivějších případech nepřekoná bez vynaložení značné psychické
energie.”2Jednoducho „viděla to, ví, že to nemá, a chce to mít.”3
Z toho, čo bolo povedané, parafrázujúc Freuda, môžeme vyvodiť záver, že žena uznáva
fakt svojej kastrácie a s uznaním tohto faktu aj nadradenosť muža. Prirodzene, neskôr žena
objaví vagínu a s ňou spojené ďalšie dôsledky a pôžitky, ale to nič nemení na dominancii kli-
toriálnej sexuality.
Proces sexuálneho dospievania u muža prebieha tak, že z chlapca sa stáva sexuálne
zrelý muž.Proces sexuálneho dospievania ženy prebieha tak, že v období svojej detskej se-
xuality je najprv malým mužoma až neskôr sa stáva sexuálne dospelou ženou.Keby sme
to mali povedať inými slovami, tak žena nie je ľudská bytosť s vagínou, ale ľudská bytosť bez
penisu, a práve absencia penisu spôsobuje, že je hierarchicky podriadená mužovi.
K tomu, čo bolo povedané na adresu ženskej sexuality a z nej vyplývajúceho hierarchic-
kého podriadenia ženy mužovi, si dovolíme pripojiť ešte jeden odvážny Freudov argument,
ktorý väčšine našich súčasníkov môže pripadať ako kuriózny pseudoargument: „Říka se, že
ke kulturním objevům a vynálezům ženy přispěly malým podílem, ale jednu techniku snad
přece vynalezly, techniku pletení a tkaní. Je-li tomu tak, pak nás to svádí, abychom hádali, co
bylo nevědomým motivem tohoto objevu. Je možné, že příroda sama tu poskytla vzor k na-
podobení, když dává v době pohlavního dozrání vyrůst ochlupení, které zakrývají pohlavní
ústrojí. Zbývalo pak učinit už jediný krok, chlupy vyrůstající z kůže a vytvářející jakousi plst
nahradit vlákny navzájem propletenými. Odmítnete-li tento názor jako fantastický a řeknete-
-li, že vliv nedostatku penisu na utváření ženskosti je u mne utkvělou myšlenkou, nemohu se
ovšem bránit.”4
3
4/ EXKURZ I
PRVÁ POHĽADNICA Z DEKONŠTRUKCIE (VEČNÁ TÚŽBA PO SPRAVODLIVOSTI)
Štrukturálna lingvistika zdôrazňovala tézu, že v jazyku nie sú pozitívne termíny, ale len
diferencie, a ďalej hovorila, že tieto diferencie sú organizované logikou áno/nie, ktorá
vyhovuje kalkulu v dvojkovej sústave 0, 1.
K tomu môžeme teraz dodať len to, že opozícia muž/žena nie je opozíciou, v ktorej sú
obidva členy rovnocenné. Ako nás o tom presviedčal Sigmund Freud, muž je viac než žena,
pretože žene niečo chýba. To znamená, že opozícia muž/žena je opozíciou, v ktorej ľavá
strana je nadhodnotená nad pravú, a tento rozdiel zakladá hierarchiu medzi členmi, pričom
pravý člen ovláda ľavý. To však sme sa dostali mimo hranice štrukturálnej lingvistiky a štruk-
turalizmu vôbec, a nenápadne sme prenikli na územie dekonštrukcie. Kedže sa ilegálne
pohybujeme v cudzom teritóriu a nechceme riskovať zatknutie, musíme sa správať ako
domorodci, teda myslieť a konať tak, ako myslia a konajú dekonštruktivisti. V prvom rade si
musíme uvedomiť, že dekonštrukcia nie je metóda. Dekonštrukcia, podľa vzoru jej kľú-
čového pojmu-nepojmu, slova-neslova différance,je dianie, ktoré, ako to priznáva Jacques
Derrida, má veľmi blízko nanajvýš k niečo podobnému, ako napríklad idiomalebo rukopis.
Takže snaha uzavrieť dekonštrukciu do nejakého pevného rámca formalizovaných krokov,
ktoré musí analytik alebo interpret textu vykonať, je dopredu odsúdená na neúspech.
Napriek tomu zase nemôžeme povedať, že dekonštrukcia nemá, hoci veľmi voľné,
zásady, ktoré sú vlastne každou aplikáciou akoby pozmeňované (podľa vzoru pojmu itera-
bilita). Jednou z takýchto (voľných) zásad dekonštrukcie je presvedčenie o tom, že „opozice
metafyzických pojmů (např. mluva/písmo, přítomnost/nepřítomnost) nikdy není pouhá kon-
frontace dvou termínů, nýbrž hierarchie a řád subordinace. Dekonstrukce se nemůže ome-
zit na pouhou neutralizaci anebo k ní prostě jen přejít: dekonstrukce naopak musí – dvojím
gestem, dvojnou vědou, dvojným psaním – převracetklasické opozice a přestavovatsys-
tém jako takový. Pouze za této podmínky si dekonstrukce vytvoří nástroje intervence v ce-
lém tomto poli opozic, které kritizuje, a které je rovněž polem non-diskursivních sil. Každý
pojem na druhé straně náleží do systematické řady a sám tvoří systém určitých predikátů.
Neexistuje metafyzický pojem o sobě. Existuje jedině práce – ať metafyzická či nikoli – na
těchto systémech pojmů. Dekonstrukce nepřechází od jednoho pojmu k jinému, nýbrž
převrací a přestavuje pojmový řád, jakož i řád nonkonceptuální, kterým je pojmový řád
artikulován.(zvýraznil P. M.)”5
5/
Už vieme, že opozícia muž/žena a jej „prepis” opozíciou mužská sexualita/ženská sexua-
lita je opozíciou, v ktorej ľavá „mužská” strana je hierarchicky nadradená nad pravú „žen-
skú” stranu. Vieme aj to, ako legitimitu hierarchickej nadradenosti zdôvodňovala tradícia
židovsko-kresťanského myslenia a psychoanalytická teória Sigmunda Freuda. Dekonštruk-
tívne čítanie podkopáva istoty tradičného židovsko-kresťanského výkladu, ale predovšetkým
moderného psychoanalytického výkladu nadradenosti maskulínneho nad feminínnym.
Podľa Jonathana Cullera „teória bisexuality – jeden z najradikálnejších prínosov psycho-
analýzy – prináša prevrátenie hierarchického vzťahu medzi mužom a ženou, pretože
vychádza najavo, že žena s jej kombináciou mužských a ženských modov a s dvoma po-
hlavnými orgánmi, jedným ,mužským’ a druhým ,ženským’, je vlastne všeobecným mode-
lom sexuality a muž je len konkrétnym variantom ženy, predlženým uskutočnením jej falic-
kého štádia. Kedže žena má, ako hovorí Freud, maskulínnu aj feminínnu fázu, namiesto
narábania so ženou ako s variantom ,muža’ by bolo podľa jeho teórie vhodnejšie narábať
s mužom ako s konkrétnym príkladom ženy. Alebo by sme snáď mali povedať, zachováva-
júc derridovský model, že muž a žena sú variantmi archi-ženy.”6
Po deskripcii účinkov, vyplývajúcich z prevrátenia hierarchie muž/žena, sa stiahneme z te-
ritória dekonštrukcie do teritória Márquezovho románu a budeme sledovať osudy manžel-
stva Juvenala Urbina a Ferminy Dazovej.
4
6/ SCIENTIA SEXUALIS
Simulovaná hra súhlasov, rozvíjajúca sa medzi otcom a dcérou podľa pevných pravidiel
nepísaného rituálu, sa ukončila definitívnym súhlasom dcéry na sobáš s Juvenalom Urbi-
nom, teda so ženíchom, ktorého si vyhliadol otec Ferminy Dazovej. Svadba bola jednou
z najhonosnejších v predminulom storočí a hneď po svadbe sa novomanželský pár odobral
na svadobnú cestu za oceán do Francúzska. Zvyk ísť na svadobnú cestu je, ako na to
poukázal Michel Foucault, reliktom, ktorý korení ešte v tzv. „primitívnych” spoločnostiach.
V nich existovali určité miesta, určité formy heterotopie, ktoré Foucault nazval heterotopia-
mi krízy. Sú to „privilegovaná, posvátná nebo zapovězená místa, rezervovaná pro
jednotlivce, kteří jsou vůči společnosti a lidem, kteří je obklopují, ve stavu krize: dospívající
mládež, menstruující ženy, těhotné ženy, staří lidé atd.
Z naší společnosti se tyto heterotopie krize bez ustání vytrácejí, ačkoli stále jěště můžeme
najít několik málo jejich pozůstatků. Například internátní škola, ve své formě z 19. století,
nebo vojenská služba pro muže hrály takovou roli, neboť první projevy sexuální virility se
měly ve skutečnosti odehrát ,někde-jinde’ než doma. Pro dívky to byla až do poloviny 20. sto-
letí tradice takzvané ,svatební cesty’, téma, jež nám zůstalo po předcích. Mladá dívka
musela být zbavena svého panenství ,nikde’ a ve chvíli, kdy se tak stalo, byl vlak či hotel
(a taktiež zaoceánsky parník – doplnil P. M.) skutečně místem, které bylo nikde, byla to he-
terotopie bez zeměpisných souřadnic.”7
Pomyslenie na zbavenie virginity bolo v prípade mladej ženy sprevádzané strachom z to-
ho, čo má nasledovať, a samotný priebeh svadobnej noci mohol spôsobiť hlbokú traumu
v psychickom živote ženy a nezriedka mohla vyústiť v neurózu, ktorú v tej dobe považovali
za výsostne ženskú chorobu. Stefan Zweig, podávajúci svedectvo o tejto dobe, sa zabával
pri možno grotesknej, možno tragikomickej historke istej jeho „tety, ktorá počas svadobnej
noci zrazu prikvitla o jednej v noci do rodičovského bytu, zbuntošila celý dom, že vraj toho
ošklivca, s ktorým sa zosobášila, už nechce ani vidieť, je to šialenec a ničomník, lebo úplne
vážne sa pokúsil ju vyzliecť. Len s veľkou námahou sa uchránila pred jeho chorobnou žia-
dostivosťou.”8
Pre množstvo žien svadobná noc nepriniesla slasť, ale hroznú skúsenosť, rovnajúcu sa
skúsenosti znásilnenia. Bolo to dané dobovými konvenciami, ktoré zakazovali otvorene ho-
voriť o sexe. V tejto dobe sa jednoducho o sexe mlčalo. „Legitimní a rozplozující se pár je
zákonem. Vnucuje se jako vzor, vytyčuje normu, patří mu pravda a střeží právo, kdo, kdy
a o čem smí promluvit, neboť si vyhradil princip tajemství. Jak spoločenský prostor, tak
každá domácnost znají jen jediné místo pro sexualitu, zato sexualitu užitečnou a plodnou:
ložnici rodičů. Všechno ostatní se musí vytratit; tělo uhýbá konformitě poloh, mravností slov
bledne řeč. A neplodnost, stala-li se příliš okázalou a ostentativní, nabývá povahy anomálie;
za tento nový status pak platí i příslušnými postihy.”9
Foucaultovsky povedané, na sexualitu bol uvalený zákaz reči. O sexualite mohol hovoriť len
ten, kto na to mal kompetenciu, napríklad lekár, sudca, profesor; mohlo sa hovoriť na vy-
hradených miestach – ordinácia, súdna sieň, prednášková sála na univerzite, a vo vyhra-
denom čase, a aj to všetko je podriadené jedinému účelu: rozprávanie o sexualite má slúžiť
záujmom pravdy. Mimo tohto rámca bolo hovorenie o sexe sankcionované, hoci aj toto „lega-
lizované” hovorenie podliehalo rôznym obmedzeniam. „Jedno nelze popřít: vědecký diskurs
o sexu, který se rozvinul v 19. století, byl prostoupen jak odvěkou pověrčivostí, tak systema-
tickou slepotou; je tu jednak odmítnutí vidět a rozumět, ale – a to je bezpochyby zásadní bod
– i odmítnutí, které se vztahuje dokonce na to, čemu tento diskurs dovoluje, aby se zjevovalo,
nebo na to, u čeho se panovačně domáhá, aby bylo formulováno. Neboť falešné poznání
může existovat jen na základě fundamentálního vztahu k pravdě. Uhýbání před ní, uzavírání
přístupu k ní, její maskování: to jsou lokální taktiky, které jako v dvojexpozici či jako poslední
příležitost vyhnout se jí dodávají esenciálnímu požadavku vědení paradoxnou formu. Nechtít
poznávat je vlastně jen peripetií vůle k pravdě. Charcotova (mimochodom, ide o toho istého
Charcota, ku ktorému, ak máme veriť Márquezovmu románu, chodil na prednášky aj Juvenal
5
Urbino – doplnil P. M.) Salpetrie^ tu může sloužit jako příklad: byl to nesmírný aparát na
pozorování spolu se zkoušením, dotazováním, se svými zkušenostmi, ale byla to také
mašinerie podněcování se svými veřejnými demonstracemi, s divadlem rituálních krizí peč-
livě připravených éterem či amylnitritem, s hrou dialogů, palpací, vkládání rukou a póz, jimiž
lékaři gestem nebo slovem něco vykouzlí či začarují, s osobní hierarchií, která číhá, organizu-
je, provokuje, dělá si poznámky, referuje a shromažďuje nesmírnou pyramidu pozorování
a chorobopisů. Avšak právě na základě této permanentní pobídky k diskursu a k pravdě
vstupují do hry mechanismy vlastní falešnému poznání: Charcotovo gesto, přerušující
veřejnou konzultaci, když otázka ,toho’ začíná být příliš zřetelná, nebo častější vynechávka
v chorobopise týkající se toho, co k faktu sexu řekli a ukázali nemocní, ale i co bylo viděno,
vyprovokováno, vymámeno z nich lékaři a co při veřejných předváděních téměř zcela chybí.
Důležité v této historii není to, že se zakrývají oči a zacpávají uši, či to, že se klame; především
se totiž okolo sexu a vzhledem k sexu konstruuje nesmírný aparát produkování pravdy, ačkoli
i proto, aby ji na poslední chvíli maskoval.”10
Samozrejme, bolo by naivné si myslieť, že napriek týmto zákazom sa o sexe nehovorilo aj
na iných miestach a v inom čase. Spoločnosti, ktoré uvalili prísny zákaz reči na sexualitu,
tolerovali verejné domy, čiže „bordely”, ktoré Foucault zaradil k medzným typom heterotopií.
V nich sexuálne dospievajúci mladí muži získavali svoje prvé sexuálne skúsenosti, ktoré boli
zachytené v rečiach, vedených v kadetkách, kasárňach alebo internátoch. Výborným príkla-
dom môže byť román Roberta Musila Zmätky chovanca Törlessa, ktorý rozpráva príbeh
o získaní prvých sexuálnych skúseností, a to aj homosexuálnych. Aj dospievajúce dievčatá
si niečo rozprávali o sexe, niečo sa dozvedeli od starších dievčat, ale celkovo ich situácia
v tomto období bola o poznanie o horšia než u dospievajúcich mužov.
Kým Fermina Dazová žila s otcom v meste a bola „strážená” svojou tetou Školastikou
Dazovou, vedela o sexe približne toľko ako každá mladá dáma jej spoločenského postave-
nia a jej veku, teda skoro nič. Neskôr, keď ju otec proti jej vôli poslal na vidiek do Valle-
duparu, kde sa mala z jej vedomia vytratiť aj tá posledná spomienková stopa na prvú, pla-
tonicky prežívanú lásku, „konečne pochopila, prečo kohúty behajú za sliepkami, pozerala sa
na dosť brutálny ľúbostný akt mulice a mula, videla, ako sa rodia teliatka, a počúvala
sesternice, čo sa otvorene a prirodzene zhovárali o tom, ktoré manželské páry z príbuzen-
stva spolu ešte spávajú, a ktoré a prečo už nie, hoci spolu stále žijú. V tom čase bola
zasvätená do intímnych slastí vlastného tela a mala zvláštny pocit, že objavuje čosi, čo jej
zmysly po-znajú odnepamäti, najprv v posteli, zahryznutá do plachty, aby sa neprezradila
pred poltuctom sesterníc v spoločnej spálni, a neskôr si privodzovala rozkoš oboma rukami,
ležiac na dlážke v kúpeľni s rozpustenými vlasmi a fajčiac marihuanu. Nikdy sa pritom
nevedela zbaviť pocitu, že robí niečo zakázané, a zbavila sa ho až ako vydatá žena, no vždy
sa týmto slastiam oddávala v naprostej tajnosti, kým jej sesternice sa jedna pred druhou
vyťahovali počtom orgazmov za deň a dokonca ich spôsobom a intenzitou. A hoci tieto prak-
tiky pova-žovala za čarovné a príjemné, naďalej bola presvedčená, že strata panenstva je
krvavá obeť.(zdôraznil P. M.)”11
Fermina Dazová prežívala svadbu „v očakávaní hrôz.”12 Prvú noc ju pred manželovým
„surovým” barbarským útokom zachránila búrka na mori. A tento útok nenastal ani druhú,
ani tretiu noc. Doktor Juvenal Urbino, človek svetaskúsený, ktorý navštevoval v Paríži pred-
nášky slávneho profesora Jeana-Martina Charcota približne v tej istej dobe ako Sigmund
Freud, vedec, ktorý strhol závoj tabu zo sexuality a urobil z nej predmet vedeckého bádania,
totiž vedel, že musí postupovať citlivo a pomaly.
7/
Doktor Juvenal Urbino niečo vedel o sexualite a aj o prudérnosti meštiackej morálky, takže
„s prvými ľúbostnými dotykmi začal v tú noc, keď sa more upokojilo a obaja ležali v posteli,
hoci stále oblečení; počínal si pritom tak prefíkane, že Fermine Dazovej sa zdalo celkom
prirodzené, keď ju požiadal, aby si obliekla nočnú košeľu. Šla sa prezliecť do kúpeľne, ces-
6
tou zhasla v kajute svetlo, a keď sa v dlhej košeli vrátila, zakryla akýmsi kusom svojho odevu
štrbinu vo dverách a k posteli pristúpila potme. Potom žartovne povedala:
,Čo by si chcel, pán doktor? Prvý raz v živote spím s neznámym mužom.’
Cítil, že pod prikrývku vkĺzla ako vyľakané zvieratko, usilujúc sa zostať od neho čo naj-
ďalej, hoci v kajute ťažko mohli ležať dvaja vedľa seba a nedotýkať sa. Chytil ju za ruku,
ktorá sa chvela od strachu, preplietol jej prsty svojimi a polohlasne jej začal rozprávať
zážitky z niekdajších ciest po mori. Stále bola napätá. Keď sa totiž vrátila do postele, zisti-
la, že medzičasom sa vyzliekol donaha, a opäť sa začala báť toho, čo príde. Ďalší krok však
prišiel až po niekoľkých hodinách, pretože doktor Urbino jednostaj rozprával a pritom sa po
milimetri zmocňoval dôvery jej tela. Rozprával jej o Paríži, o tom, ako sa tam ľudia bozká-
vajú na ulici, v autobuse, na rozkvitnutých terasách otvorených horúcemu dychu leta
a clivým melódiám harmoník, ako sa postojačky milujú na nábreží Seiny a nikoho to nepo-
horšuje. Pri tých slovách jej prstami prechádzal po šiji, hladkal hodvábnu pokožku jej
ramien, odmietavé bruško, a keď pocítil, že sa konečne uvoľnila, po prvý raz sa pokúsil od-
hrnúť jej nočnú košieľku, lenže Fermina Dazová mu v tom zabránila tak rázne a energicky,
ako to pre ňu bolo typické. ,Zvládnem to aj sama,’ vyhlásila. Vyzliekla sa a zostala ležať tak
nehybne, že keby v tme necítil teplo jej rozhorúčeného tela, bol by si myslel, že zmizla.
Po chvíli ju znova chytil za ruku a zistil, že je vlažná a uvoľnená. Znovu ležali nepohnuto
a mlčky; on striehol na najbližšiu príležitosť a ona očakávala to, čo malo prísť, a hoci
nevedela, ako na to, tma bola čoraz hustejšia od jej prudkého dychu. Odrazu jej pustil ruku
a skúsil to: olizol si bruško prostredníka a zľahka sa dotkol jej nepripravenej bradavky.
Ferminou Dazovou preletel výboj, akoby bol pritlačil na živý odhalený nerv. Bola rada, že
doktor Urbino v tme nevidí, ako sa červená. ,Pokojne,’ chlácholil ju manžel. ,Nezabúdaj, že
ich poznám.’ Cítil, že sa usmiala a jej hlas znel potme nežne a celkom novo.
,Veľmi dobre sa na to pamätám, dodnes ma ide od zlosti rozhodiť,’ povedala.
Uvedomil si, že v tom okamihu prekonali mys dobrej nádeje, a tak znova chytil jej hebkú
ruku a celú ju pokryl bozkami, začnúc na hrboľatých kostičkách zápästia, pokračujúc dlhý-
mi jasnovideckými prstami, priezračnými nechtami a napokon čiarami osudu na spotenej
dlani. Ani nevedela ako a jej ruka sa ocitla na jeho hrudi a objavila tam niečo neznáme. ,To
je škapuliar,’ povedal. Prstami sa predierala cez jemné húštie na jeho prsiach, potom ho
hladkala všetkými piatimi prstami a napokon ho zdrapila celou rukou, akoby ho chcela
vytrhnúť z korienkov. ,Ešte,’ nabádal ju. Skúsila to a potiahla tak silno, ako vládala, ale pri-
tom mu nespôsobila bolesť, a po chvíli jej ruka začala v tme hľadať jeho ruku. Nedovolil, aby
mu preplietla prsty, ale chytil ju za zápästie a vedúc ju neviditeľnou, presne smerujúcou
silou, tisol ju po celej dlžke svojho tela, až kým ju neovanul horúci dych akéhosi holého bez-
tvarého živočícha, ktorý sa vzpínal. Na rozdiel od toho, čo očakával, ba i na rozdiel od toho,
čo čakala ona sama, ruku neodtiahla ani ju nenechala nehybne spočívať tam, kam jej ju
položil, ale zveriac sa pod ochranu Panny Márie zaťala zuby, aby nevybuchla od smiechu,
a začala hmatom skúmať neznámeho nepriateľa, čo sa týčil ako svieca, zisťovala jeho tvar,
veľkosť, rozpätie krídel, a vyľakaná jeho rozhodnosťou a pritom plná súcitu s jeho
osamelosťou, začala si ho privlastňovať svojím zvedavým prieskumom, ktorý by si muž
menej skúsený ako jej manžel mohol pomýliť s láskaním. Doktor Urbino sa zo všetkých síl
bránil, aby nepodľahol závratu jej skúmavej prehliadky, čo ho privádzala do extázy, a
vydržal, až kým ho s detsky pôvabným dotykom neodstrčila, akoby ho vyhadzovala do smetí.
,Nikdy som nevedela pochopiť, ako táto vecička vlastne funguje,’ priznala sa.
A tak jej doktor Urbino podal seriózny a metodický výklad, akoby prednášal svojim žiakom,
a viedol jej ruku po miestach, o ktorých práve hovoril, a Fermina Dazová sa poslušne dala
viesť ako vzorná študentka. V tej chvíli povedal, že pri svetle by to všetko bolo omnoho
jednoduchšie. Chcel zažať, ale zadržala ho a povedala: ,Ja lepšie vidím rukami.’ V
skutočnosti si želala, aby bolo svetlo, ale chcela ho zapáliť sama, a nie na čísi rozkaz, a tak
aj urobila. V náhlom svetle uvidel, že leží na boku skrútená ako malé dieťa a navyše prikry-
tá. Vzápätí však videl, ako bez hanby znova chytila toho tvora, čo prebúdzal jej zvedavosť,
7
ako ho obracia v rukách a obzerá si ho z každej strany, a vo chvíli, keď jej záujem prestával
byť čisto vedecký a stával sa sľubnejší, vyhlásila: ,Ten je ale škaredý. Veď je ešte škaredší
ako tá ženská vec.’ Doktor Urbino súhlasil a začal vyratúvať jeho ďalšie chyby, oveľa vážne-
jšie ako to, že je škaredý. ,Správa sa ako prvorodený syn: človek sa kvôli nemu celý život
drie, všetko mu obetuje, a keď nastane hodina pravdy, on si robí, čo sa mu zachce’. Fermina
Dazová pokračovala v prieskume a vypytovala sa, čo je toto a čo je hento, a keď dospela
k názoru, že už vie všetko, poťažkala ho v dlani, aby sa uistila, že ani váhou nestojí za veľa,
a potom ho trochu pohrdlivo nechala klesnúť.
,Zdá sa, že je na ňom veľa zbytočností,’ povedala.”13
8/
Doktor Juvenal Urbino, vedomý si toho, že jeho manželka „do manželstva vstupovala ako
nevinná a takmer nevedomá”,14 taktiež vedel, že táto nevedomosť nutne vyvoláva
očakávanie hrôz z prvej súlože, postupoval presne v duchu západnej civilizácie, pre ktorú je
ty-pické, že „přerušila tradici ars eroticaa přijala scientia sexualis.”15To znamená, že „na
jedné straně tu máme společnosti – a je jich nemálo: Čína, Japonsko, Řím, arabsko-
muslimské společnosti –, které jsou obdařeny ars erotica.V umění erotiky je pravda extra-
hována ze slasti samotné, chápané jako praxe a přijímané jako zkušenost; slast není myšle-
na ve vztahu k absolutnímu zákonu dovoleného a zakázaného, v odkazu na kritérium
užitečnosti, ale nejprve a především ve vztahu k sobě samé; má být poznávána jako slast,
tedy ve své intenzitě, své specifické kvalitě, svém trvání, svých ohlasech v těle a v duši.
Přesněji: toto vědění musí být postupne převedeno do samotné sexuální praxe, aby
působilo zevnitř a znásobilo jeho účinky.”16 Na druhej strane stojí naša spoločnost, ktorá
nemá ars erotica. „Zato nepochybně jako jediná praktikuje scientia sexualis. Či spíš
vyvinula během staletí pro vyslovení pravdy sexu postupy, které se ve své podstatě řadí do
formy moci-vědění, stojící v přísném protikladu k umění iniciace a vznešenému tajemství:
j d e
o doznání.”17
Sexualita, ako na to výstižne upozornil Michel Foucault, sa po celé 19. storočie zapisovala
do dvoch registrov. Prvým bola reprodukčná biológia a druhým sexuálna medicína. Doktor
Urbino využíva vedenie, produkované sexuálnou medicínou, pričom je zaujímavé, že v refe-
rovaní „privátnej vedeckej prednášky”, rešpektujúcej rád medicínskeho diskurzu, si Már-
quez vypomáha akoby jazykom zoológie. Keby sme z rozprávania extrahovali len to, že Fer-
mina Dazová sa pri skúmaní holého beztvarého živočícha sústredila na jeho zisťovanie
tvaru, veľkosti, rozpätia krídel, tak potom by sa čitateľovi, ktorý nepozná širší kontext, mohlo
zdať, že Fermina Dazová je zoologička, ktorá skúma neznámeho živočícha. Ibaže len čo na-
miesto holého živočícha dosadíme penis, nasledujúce slová zisťovanie tvaru, veľkosti, roz-
pätia krídel okamžite pretrhávajú všetky potenciálne väzby na jazyk zoológie a stávajú sa
plnokrvnými metaforami literárneho jazyka.
9/ ARS EROTICA
Keď doktor Urbino skončil svoju „privátnu vedeckú prednášku”, Fermina Dazová stroho
povedala: „Hodina anatómie sa skončila.”18
„,Dobre,’ nedal sa, ,a teraz budeme študovať lásku.’”19Na „praktické” štúdium lásky v tej
noci ale nedošlo. „Keď na svitaní zaspali, Fermina Dazová bola stále ešte panna, ale dlho
ňou nezostala. Večer ju pod hviezdnym nebom Karibského mora učil tancovať viedenský
valčík a v kajute sa dostal do kúpeľne až po nej. Keď sa vrátil, uvidel, ako ho nahá očakáva
na lôžku. Tentoraz sa iniciatívy ujala ona; odovzdala sa mu bez strachu, bez bolesti a ra-
dostne, akoby prežívala dobrodružstvo na mori, a bez akýchkoľvek dôkazov krvavej obete
s výnimkou čestnej škvrnky na plachte. Podarilo sa im to neskutočne dobre, a naďalej sa im
to darilo dobre a čoraz lepšie, zdokonaľovali to a vychutnávali vo dne v noci po celý zvyšok
plavby, a keď dorazili do La Rochelle, rozumeli si ako dávni milenci.”20
8
Zmyslom prvej noci je deflorácia panenskej blany – hymenu, ktorá je pre ďalší sexuálny
vývoj veľmi závažným aktom. Podľa Freuda „první koitus vzbudí celou řadu takových hnutí,
která jsou pro žádoucí ženský postoj neupotřebitelná a z nichž se některá ani nemusí při
pozdějším styku opakovat. V první řadě tu máme na mysli bolest, která je způsobena panně
při defloraci, a budeme snad i nakloněni považovat tento moment za rozhodující a přestat
v hledání dalších. Nemůžeme však dobře připsat takový význam bolesti, spíše musíme na
její místo dosadit narcisistický pocit ublížení, který vyrůstá z porušení orgánu a nachází své
racionální zastoupení ve vědomí o snížení sexuální hodnoty deflorované osoby samé.”21
Našťastie v prípade Ferminy Dazovej akt deflorácie prebehol bez problémov a otvoril tak
cestu k narastajúcej intenzite slasti. Kedže sa nevyskytli nijaké problémy, môžeme pozor-
nosť obrátiť na slovo hymen,ktoré sa môže stať príkladom pars pro toto pre vysvetlenie vý-
znamovej kondenzácie podľa dekonštrukcie.
10/ Exkurz II
Druhá pohľadnica z dekonštrukcie (Nebezpečné miesta významových kondenzácií)
Jacques Derrida v štúdii Dvojité posedenie, ktorej prvá verzia bola publikovaná v Tel Quel
(41 a 42), 1970, a druhá v knihe Disseminácia, má na začiatku dva citáty. Jeden z Plató-
novho Filéba a druhý z Mallarmého Mimiky, z ktorého pre naše účely je potrebné uviesť túto
časť: „Hľa – ,Scéna ilustruje iba ideu, nie skutočný čin, v hymene (z ktorého pochádza Sen)
nerestnom, no posvätnom, medzi túžbou a naplnením, spáchaním a spomínaním naň: tu
predchádzajúca, tam pripamätávajúca, v budúcnosti, v minulosti, pod falošným zdaním prí-
tomnosti.Takto pôsobí Mím, ktorého hra sa obmedzuje na večný poukaz bez rozbitia zrkad-
la: takto inštaluje, čistý, stred fikcie.’”22
Podľa Mallarmého hymen je zároveň nerestný aj posvätný, je medzi túžbou a naplnením,
spáchaním a spomínaním naň. Už tieto opozície naznačujú, že v slove hymen sa koncen-
trujú protikladné významy, pričom je nemožné jeden favorizovať a druhý zavrhnúť. „Hymen,
zlúčenie rôzností, kontinuita a splynutie koitu, manželstvo splýva s tým, čo sa zdá byť z neho
odvodené: hymen ako ochranné plátno, klenotnica panenstva, vaginálna prepážka, veľmi
jemný a neviditeľný závoj, ktorý stojí pred pošvou medzi vnútrajškom a vonkajškom ženy
a v dôsledku toho medzi túžbou a uskutočnením. Nie je ani túžbou, ani rozkošou, ale je
medzi nimi dvoma. Ani budúcnosťou, ani prítomnosťou, ale medzi nimi dvoma. Práve o hy-
mene sníva túžba, že ho prerazí, pretrhne v násilí, ktoré je (zároveň alebo medzi) láskou
a vraždou. Ak by jedna či druhá nastala, nebolo by hymenu. Ale nebol by už jednoducho
v ne-mieste. Hymen s celou nerozhodnuteľnosťou svojho zmyslu má miesto iba vtedy, keď
nemá miesto, keď k ničomu skutočne nedôjde, keď dôjde k zlúčeniu bez násilia alebo
k násiliu bez rany, alebo k rane bez značky, k značke bez značky (marga) atď., keď je závoj
strhnutý bez bytia,napríklad keď niekto umrie alebo sa raduje zo smiechu.”23
Hymen= a, manželstvo (je tam, kde je kopulácia, teda kde nie je panenská blana); b, pa-
nenská blana (je tam, kde nie je kopulácia, teda tam, kde nie je manželstvo).
Hymenako manželstvo vylučuje hymenako panenskú blanu a vice versa.
Pre slovo hymen sú skrátka príznačné nemožnosť ovládnutia zmyslu a nerozhodnuteľ-
nosť, vyplývajúce z postavenia medzi. „,Hymenom’ sa pripomína iba to, že miesto slova
medziuž vyznačuje a vyznačovalo by, aj keby sa slovo ,hymen’ neobjavilo. Ak by sa ,hymen’
nahradil ,manželstvom’ alebo ,zločinom’, ,identitou’ alebo ,diferenciou’ atď., účinok by bol
rovnaký, až na ekonomickú kondenzáciu alebo akumuláciu, ktorú sme nepopreli. Slovo
,medzi’, či už ide o splynutie alebo o interval medzi,teda nesie všetku silu pôsobenia. Treba
určiť hymen prostredníctvom medzi a nie naopak. Hymen v texte (zločin, sexuálny akt,
incest, samovražda, simulakrum) sa dáva vpisovať na vrchol tejto nerozhodnutosti. Tento
vrchol prečnieva podľa neredukovateľného prebytku syntaxe nad sémantikou. Slovo ,medzi’
nemá v sebe samom žiaden plný zmysel. Medziotvára, je syntaktickým svorníkom, nie ka-
tegorémou, ale synkategorémou, tým, čo filozofi od stredoveku po Husserlove Logické skú-
manianazývajú neúplným významom. To, čo platí pre ,hymen’, platí mutatis mutandispre
9
všetky znaky, ktoré majú, tak ako farmakon, suplement, différancea niekoľko iných, dvo-
jitú, protirečivú, nerozhodnuteľnú hodnotu, ktorá vždy pochádza z ich syntaxe, či už je
nejakým spôsobom ,vnútornou’, artikulujúcou a kombinujúcou pod tým istým jarmom,
hyfhen,dva nezlučiteľné významy, alebo je ,vonkajšou’, závisiacou od kódu, v ktorom slovo
pracuje.”24
Vďaka dekonštrukcii vieme, že v texte existujú miesta alebo body významovej kondenzá-
cie. Práva tieto miesta sa stávajú spoľahlivými signálmi, upozorňujúcimi čitateľa na
problematickosť textu, na možnosť rôzneho čítania textu, na to, že v určitých slovách sú
„zavi-nuté” dve rôzne argumentačné línie alebo dva hodnotové systémy. Samozrejme,
rešpektovanie oboch argumentačných línií či hodnotových súborov z hľadiska logiky buď-
alebo je neprípustné, a preto treba konštituovať novú, dvojitú vedu, ktorá bude pracovať
logikou, rešpektujúcou princípy pluralitnéhočítania aj za tú cenu, že nebude, a ani nemôže
byť prísne formalizovaná a prevedená do metodickej podoby. Kompenzáciou, saturujúcou
stratu formalizácie a metodickosti, bude pochopenie nesamozrejmosti zmyslu, problema-
tizácia témy ako centra textu, organizujúceho všetky prvky do hierarchicky usporiadaného
c e l k u
a garantujúceho jediný význam každého prvku textu.
11/ Namiesto záveru
Sexuálny život Juvenala Urbina a Ferminy Dazovej prebiehal normálne. Ich manželstvo
nepatrilo medzi vzorové, ale ani nijako nevybočovalo z rámca všeobecne platných noriem
manželského spolužitia. Jeho vzorovosť nenarušovali drobné manželské škriepky, narušila
ho jedna ľúbostná avantúra Juvenala Urbinu, ale aj tento problém sa im podarilo diskrétne
vyriešiť, vďaka čomu bolo toto manželstvo považované za normálne.
POZNÁMKY:
1 FREUD, Sigmund: Vybrané spisy I. Praha: Avicenum, 1991, s. 402.
2 Tamže, s. 406.
3 FREUD, Sigmund: Vybrané spisy II. Praha: Avicenum, 1993, s. 339.
4 FREUD, Sigmund: Vybrané spisy I. Praha: Avicenum, 1991, s. 411.
5 DERRIDA, Jacques: Texty k dekonstrukci. Bratislava: Archa 1993, s. 303 –304.
6 CULLER, Jonathan: Od Deconstruction. Theory and Criticism after Structuralism. New York: Cornell University Press, 1982,
s. 171.
7 FOUCAULT, Michel: O jiných prostorech. In: Myšlení vnějšku.
Praha: Herrmann & synové, 1996, s. 78.
8 ZWEIG, Stefan: Svet včerajška. Bratislava: PROMO International, 1994, s. 56.
9 FOUCAULT, Michel: Vůle k vědení. Dějiny sexuality I. Praha: Herrmann & synové, 1999, s. 9 – 10.
10 Tamže, s. 66 - 67.
11 MÁRQUEZ, Gabriel, García: Láska v čase v cholery. Bratislava: Ikar, 2000, s. 173.
12 Tamže, s. 173.
13 Tamže, ss. 176 – 178.
14 Tamže, s. 173.
15 FOUCAULT, Michel: Vůle k vědení. Dějiny sexuality I. Praha: Herrmann & synové, 1999, s. 80.
16 Tamže, s. 68.
17 Tamže, s. 69.
18 MÁRQUEZ, Gabriel, García: Láska v čase v cholery. Bratislava: Ikar, 2000, s. 179.
19 Tamže, s. 179.
20 Tamže, s. 180.
21 FREUD, Sigmund: Vybrané spisy II. Praha: Avicenum, 1993, s. 297.
22 DERRIDA, Jacques: Dissemination. Chicago: The University of Chicago Press, 1981, s. 175.
23 Tamže, s. 212 – 213.
24 Tamže, s. 220 – 221.
Text je mierne prepracovanou časťou z pripravovanej knihy Dal Segno al Fine(Románové podoby Erosa).
10
MARCELLI
MIROSLAV
Masochov svet a jeho
filozofická reflexia
Markíz de Sade a Leopold von Sacher-Masoch. Dve postavy, dva životy, dvaja literárni
autori, dve diela. A k tomu všetkému: dve mená, ktoré poslúžili na označenie dvoch per-
verzností. Ako je známe, psychoanalýza sa pokúsila vložiť do tejto dvojice perverzností jed-
notiace puto apredstaviť ich ako podoby sadomasochistickej jednoty. Dá sa niečo spoločné
nájsť aj v osudoch a dielach týchto dvoch autorov? A ak nie, čo to znamená pre prokla-
movanú jednotu sadomasochizmu?
Keď začneme porovnávaním pováh a životných osudov, okamžite pred nami vyvstanú
nezanedbateľné rozdiely. Zdá sa, že Sacher-Masoch nemal vsebe nič ztoho rebelantského
pudenia, ktoré celý život poháňalo „božského markíza” aprivádzalo ho do ustavičných kon-
fliktov so spoločenským poriadkom, či už ho reprezentovala štátna moc, cirkev, alebo verej-
ná mienka. Život toho muža, ktorého meno sa používa na označenie masochizmu, určite
nebol vždy pokojný, viackrát ho poznačili búrky a krízy ľúbostných vzťahov, no pokiaľ ide
o postavenie v spoločnosti, sotva by sme tam našli nejaké otvorené konflikty. Tento po-
tomok úradníkov rakúsko-uhorskej monarchie, syn policajného riaditeľa v Ľvove, sa najskôr
stal profesorom histórie vGrazi apo publikovaní svojich literárnych diel sa zakrátko dočkal
veľkého úspechu auznania. Keď psychiater asexuológ Krafft-Ebing pri opise sexuálnej per-
verznosti, ktorá sa viaže na dobrovoľné podstupovanie utrpenia a poníženia servilným
podrobením sa žene, prišiel snázvom „masochizmus” apostavil ho vedľa sadizmu, uvedo-
moval si, že tým nijako nekladie na jednu rovinu nositeľov týchto mien.
Porovnanie literárnych diel Sada aMasocha prináša iba ďalšie pokračovanie aprehĺbenie
tejto reči rozdielov akontrastov. UMasocha nenájdeme tie dôkladné, priam pedantské opisy
sexuálnych aktivít a príslušných orgánov, opisy, ktoré otvorenosťou svojho jazyka tak
poburovali prudérnych moralistov. Masoch je aj pri líčení vrcholných okamihov sexuálneho
vzrušenia decentný. Jeho rukopis sa zastavuje pred výrazmi, ktoré by sa dali pokladať za
obscénne, aradšej ich obchádza náznakmi. Nechápme to však len ako prejav sebakontroly
autora, ktorý nechce dráždiť meštiacku morálku avyhýba sa konfliktom scenzúrou. Fran-
cúzsky filozof Gilles Deleuze vo svojej pozoruhodnej štúdii oMasochovi porovnáva jeho ja-
zyk so Sadovým a prichádza k záveru, že za vyhýbaním sa priamym opisom treba vi-
dieťMasochovo umenie zadržania, pozastavenia, suspenziepohybu. To už nie je len nega-
tívne obmedzenie jazyka motivované strachom z možných konfliktov. Deleuze Masochovi
priznáva pozoruhodnú schopnosť rozvinúť jazyk suspenzií: „VMasochových románoch všet--
ko vrcholí vsuspenzii pohybu. Nie je prehnané, ak povieme, že Masoch vnáša do románu
umenie pozastavenia ako románovú hybnú silu včírom stave; ato nielen preto, lebo maso-
chistické obrady trýznenia a utrpenia prinášajú skutočné fyzické zavesenie (hrdina je
zavesený, ukrižovaný). Ale aj preto, lebo žena-trýzniteľka zaujíma znehybnené postoje, ktoré
ju stotožňujú so sochou, portrétom alebo fotografiou. Preto, lebo suspenduje gesto šľahu
bičom alebo pootvorenia kožucha. Preto, lebo sa odráža vzrkadle, ktoré suspenduje jej po-
stoj (…) Tieto „fotografické” scény, tieto odrazené a suspendované obrazy sú veľmi významné
zdvoch hľadísk, zhľadiska masochizmu všeobecne a zhľadiska Masochovho umenia oso-
bitne. Tvoria jeden zMasochových tvorivých príspevkov krománu.” (Deleuze 1967: 39)
Pri tejto príležitosti si uvedomujeme, akým hrubým zjednodušením je predpoklad, že lite-
ratúra, ktorá sa odváži vstúpiť do poľa ľudskej sexuality apreniká až do skrytých miest, kde
sídlia perverznosti, musí svojho čitateľa zahrnovať opismi toho, čo sa tam deje aočom sa
medzi „slušnými” ľuďmi nehovorí. A zároveň si uvedomujeme, akým zneužitím literatúry,
11